V oblasti sociálnych služieb právny poriadok Slovenskej republiky ustanovuje povinnosť niektoré služby verejne obstarávať (agentúry podporovaného zamestnávania, sprostredkovanie náhradnej rodinnej starostlivosti) a iné nie. Poskytovatelia sociálnych služieb sú registrovanými, niektoré aj akreditovanými poskytovateľmi konkrétnych služieb vo verejnom záujme. Je tým daný predpoklad, že spĺňajú základné podmienky pre poskytovanie kvalitných služieb. Poskytovanie sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb, ale aj výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately za podmienok stanovených právnymi predpismi štát a samospráva financujú prostredníctvom finančných príspevkov. Autor si kladie za cieľ odpovedať na otázku, z akého dôvodu zákonodarca zakotvil niektoré sociálne služby verejne obstarávať a iné nie. Zároveň objasňuje podmienky, za akých sú samotní neverejní poskytovatelia sociálnych služieb povinní verejne obstarávať.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.